Výstava Laca Terena v priestoroch Rona Gallery v areáli kaštieľa v Lednických Rovniach predstavuje dve špecifické oblasti jeho súčasnej tvorby: keramiku a maľbu na sklo (v spolupráci s Patrikom Illom). Stretáme tu znovu maliara Laca Terena (1960), ktorý k svojim širokým záujmom najnovšie pridal sklo a majoliku, presnejšie začal na ne kresliť a maľovať. Nepochopil ich však len ako odlišné a zároveň zvláštne podklady – matérie a technológie svojho druhu, ale pokúsil sa ich uchopiť v celostnosti, ako predmety určené jednotou funkcie, úžitku a – krásy.
Ako hovorí Laco Teren, rád robí všetko, čomu nerozumie. Roku 2017 sa na pozvanie sklára Patrika Illa, dnes šéfdizajnéra sklární v Lednických Rovniach, zúčastnil na Medzinárodnom sklárskom sympóziu Rona 2017, kde urobili niekoľko spoločných diel. Iniciátorom spolupráce bol Patrik Illo (1973), rešpektovaný dizajnér, vizuálny umelec a pedagóg. V úžitkových kolekciách stolového a nápojového skla Illo vychádza z rešpektovania funkčnosti, účelu, uplatňuje minimalistické tvaroslovie, ktoré charakterizuje vnútorná monumentálnosť a veľkorysosť tvaru a elegancia čistých línií. Technologicky je zameraná hlavne na tzv. hladkú kalíškovinu, číre fúkané sklo však často kombinuje s hutnícky tvarovaným farebným detailom. Hoci je preňho primárna súhra úžitkovej a estetickej funkcie, zvládnutie danej sklárskej technológie, občas neváha ísť takpovediac „na doraz“, experimentuje s proporciami, štíhlymi a pretiahnutými stopkami, vychýlením ťažiska, s kinetickým efektom – labilitou a stabilitou predmetu či s ozdobným detailom, ktorý má naratívny alebo poetický význam. Patrik pre Laca vytvoril niekoľko typov sklených nádob – váz, krčahov i nápojového skla, ktoré jeho priateľ typicky – a s ľahkosťou a hravosťou sebe vlastnou – dotvoril štetcom a farbou. Vznikli spoločné, tak trochu odviazané diela a dielka, pre všetkých, ktorí majú radi a vedia oceniť mágiu skla.
Roku 2019 k svojim „úžitkovým“ experimentom Laco Teren pridal výlet do Modry, k maľovaniu majoliky, tradičnej fajansy, ktorú na Slovensko kedysi priniesli habánski majstri. V Slovenskej ľudovej keramike začal – v spolupráci s miestnymi majstrami a odborníkmi – maľovať nádoby na základe tradičných receptúr. Priradil sa tak k tým voľným umelcom, ktorí skúšali pracovať s keramickou hmotou, glazúrami a farbami, ako aj so sklom, nepohrdli úžitkovými tvarmi, dokázali prepojiť zdanlivo nízke s vysokým… Na skle i majolike tak nájdete celý vzorkovník, ktorý si Laco Teren vytvoril pre svoje nádoby: defilujú pred nami mimoriadne silné, farebne oslobodené, expresívne „znaky v pohybe“ (ako spomienka na „divoké osemdesiate“…), fragmenty ľudských tvárí a hláv, všadeprítomné oči, ktoré vás sledujú, kamkoľvek sa pohnete, magické bytosti, zátišia, na ktorých ožívajú všakovaké namaľované veci a bizarnosti, neodmysliteľné kvety v plnej svojej kráse a rozpuku, chvíľku pred uvädnutím…
Tieto motívy, symboly a znaky príznačne už dlhšie putujú jeho tvorbou: z povestných kresieb, „čarbaniek“ – do malieb, z malieb do grafík a vice versa, najnovšie nimi s vtipom a ľahkosťou sebe vlastnou pokrýva steny – črepy keramických a sklených nádob, váz či tanierov. Sú nahodené s povestnou rozkošou, raz so zvláštnou úctou k detailu, inokedy celkom ľahko, so snahou jednou melodicky vláčnou a vlniacou sa linkou zachytiť podstatu. Vždy sa trošku prispôsobia danému médiu, aj premenia, ich podstata však ostáva tá istá – hravá a radostná. Na to, aby vás potešili Terenove (a Illove) sklené a keramické nádoby, museli sa zrodiť zo zeme, veď kremičitý piesok a keramická hlina majú tú istú, spoločnú podstatu, prejsť nielen hlavou, okom a rukou umelca, ale hlavne ohňom, až oheň vydal spoločné výsledky, nádoby, ktoré sú – nielen – krásne… Katarína Bajcurová
English 
Slovak